Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

História

Poloha obce Križovany nad Dudváhom

Obec Križovany nad Dudváhom leží necelých 7 km juhovýchodne od krajského mesta Trnava, v blízkosti rieky Dudváh, 5 km vzdušnou čiarou západne od rieky Váh. Rovinatý kraj s kvalitnou ornou pôdou, ktorej plody prinášali obživu, predurčil odpradávna túto lokalitu pre založenie obydlia človeka.

História - Križovany nad Dudváhom

Archeologické nálezy

Letopočet 1296, ktorý sa objavil ako najstarší v zachovaných písaných dokumentoch, nie je rokom vzniku našej obce. Obec Križovany nad Dudváhom je významnou archeologickou lokalitou. Z archeologických nálezov možno usudzovať, že osídlenie priestoru, na ktorom obec leží, je dokladovateľné od paleolitu, želiezovskej a lengyelskej kultúry, eneolitu, doby bronzovej, halštatskej, laténskej až po dobu rímsku a veľkomoravskú. Ľudí z týchto najstarších dôb poznáme iba podľa ich tvorby. Zostali po nich úlomky hlinených nádob, kamenné nástroje, bronzové ozdoby, zbrane, ale i železné predmety a pozostatky týchto ľudí v podobe kostier. Tieto doklady o osídlení sa našli v hojnom počte tak v chotári, ako i v samotnej obci. Predmety z doby paleolitu v podobe drevených uhlíkov a úlomkov kamenného oštepu so stopami ľudského opracovania, ktoré sa našli pri hĺbení studne v strede obce, dokumentujú osídlenie jej územia najmenej 25 tisíc rokov staré. Identifikácia nálezov bronzových predmetov, ako sú sekery, ihlice a iné ozdoby, svedčí o osídlení v neolite. V časti, ktorej sa hovorilo Varhel sa našli predmety rímsko-provinciálnej kultúry. Pozostatky stredovekej osady boli nájdené v časti Za železnicou zvanej Mech. Boli to úlomky tehál a črepín hlinených nádob. V obci sa našli i pohrebiská, a to na viacerých miestach. Podľa obsahu nálezov išlo okrem pohrebiska neznámej kultúry o pohrebiská avarsko-slovanské, v ktorých sa našli okrem častí kostier aj bronzové ozdoby. Náleziská boli objavené postupne, kopaním hliny v časti zvanej Hliník, prestavbou domov a orbou. Najväčšiu zásluhu na záchrane týchto cenných archeologických nálezov v obci, ako i v jej okolí, má dnes už nežijúci občan našej obce Viliam Kráľovič, ktorý patril v 60. rokoch tohto storočia medzi najúspešnejších externých spolupracovníkov Archeologického ústavu SAV v Nitre.

Od stredoveku po súčasnosť

Obec viackrát zmenila svojich zemepánov. Od roku 1439 patrila rodine Rozgonyiovcov, ktorej ju daroval kráľ Albert. V roku 1553 sa stal majiteľom obce Ondrej Báthori, po ňom v roku 1647 patrila obec rodine Esterházyovcov, neskôr panstvu Červený kameň, ďalej panstvu Šintava a po roku 1817 panstvu Čeklís.

Podľa historických záznamov z kanonickej vizitácie na miestnej fare tu v roku 1490 uhorské stavy vítali Vladislava II., ktorý im tu potvrdil ich privilégiá a zákony. Podľa záznamov z kanonickej vizitácie z roku 1847 sa spomína spis z roku 1694, v ktorom sa uvádza, že v obci sa zdržoval mocný oravský župan Imrich Tököly, ktorého vojsko využívalo vtedajší kostol ako maštaľ a spustošilo jeho tri oltáre. Pri obnovovaní dlažby kostola v roku 1891 bolo na potvrdenie tejto udalosti vykopané množstvo kostí, drevené predmety a dve kurucké čiapky.

Prvý záznam o fare v obci pochádza z roku 1397. Prvý záznam o škole v obci je z roku 1708. Škola bola jednotriedna až do roku 1845, kedy bola rozšírená na dvojtriednu. Bola to jednoduchá, slamou pokrytá budova, ktorá stála na pozemku nazývanom Notariát až do roku 1899. V tom roku bola postavená jednoposchodová budova 6-triednej školy, ktorá bola v tom čase najkrajšou školou v celej vtedajšej Prešporskej stolici.

Na vznik a pomenovanie obce je viac názorov. Obec bola v minulosti pravdepodobne strediskom nielen strážneho, teda strategického, prípadne hospodárskeho, ale i náboženského života. V kritických časoch pri nájazdoch Tatárov tu mohla byť usadená i cirkevná správa, o čom by svedčila i starobylá románska rotunda. Z jej situovania na vyvýšenom teréne, ako je to dodnes viditeľné, sa možno domnievať, že cez toto osídlenie, ktoré bolo sídliskom alebo hradiskom, viedli cesty v smere Šintava – Trnava a Majcichov – Zavar, ktoré tu vytvárali križovatku.

O pomenovaní obce hovorí legenda. Podľa povesti v dobe Veľkomoravskej ríše žilo neďaleko Trnavy mocné a bohaté knieža s menom Tur, ktoré bolo v tom období ešte pohanom. O prieniku kresťanstva a prijatí novej viery nechcelo ani počuť. Neskôr však predsa prijalo krst. Miesto, kde toto knieža prijalo krst, nazýval ľud Krest Tura, čo malo byť vraj i pôvodné pomenovanie obce. Z toho po stáročia vzniklo pomenovanie, ktoré sa objavuje v písaných dokumentoch v r. 1296 ako Kerestur. Tento názov obce sa používal až do roku 1948. Po tomto roku to boli, a dodnes sú, Križovany nad Dudváhom.

História - Križovany nad Dudváhom

Najstaršou staviteľskou pamiatkou v obci je už spomínaná románska rotunda, o ktorej sa donedávna udávalo, že pochádza z roku 1246. Pri konzervovaní jej nástenných malieb v júni 1938 bol v rotunde pod omietkou odkrytý letopočet 1246, ktorý sa stal predpokladaným letopočtom vzniku objektu. Prieskumné práce na rotunde, ktoré v rokoch 1967 až 1970 viedol akademický maliar Vladimír Úradníček, priniesli pozoruhodné skutočnosti. Tieto najnovšie výskumy dokazujú, že rotunda je staršia a rok 1246 bol pravdepodobne rokom rekonštrukcie stavby v ranogotickom štýle. O tomto tvrdení svedčí odkrytie pôvodného románskeho okna v apside rotundy. Vo vnútri objektu sa podarilo zistiť tvar románskych sedíl, nepohyblivých sedadiel vo výklenku rotundy. Zvonka v exteriéri pod strechou apsidy a lode rotundy je odkrytý dekoratívny románsky tehlový vlys. Apsida je osvetlená dvoma románskymi oknami. Je orientovaná na východ, loď rotundy je s ňou spojená vysokým, polkruhovo ukončeným víťazným oblúkom.

Súčasťou okolia rotundy a starého kostola bol cintorín, na ktorom sa pochovávalo až do roku 1775, kedy bol otvorený terajší cintorín v dolnej časti obce. V roku 1969 bola opravená strecha rotundy, ktorá je pokrytá krytinou zo štiepaného impregnovaného šindľa.

V blízkosti obce viedla jedna zo strategických ciest v strednej Európe, zvaná Via Bohemica alebo Česká cesta. Viedla týmto krajom už odpradávna. V období Veľkej Moravy spájala juhomoravskú kmeňovú oblasť s Nitrou. Je možné, že touto cestou sa uberala i byzantská misia Konštantína a Metoda do centra Veľkej Moravy v roku 863 n. l.

Obyvatelia obce si svoje domy stavali z hliny a z hlinených tehál a pokrývali ich slamou ešte v polovici 19. storočia. Tieto stavby ohrozovali často požiare. Ako ochranu na uchovanie úrody obilia pred požiarmi sa ako zásobárne používali tzv. zbožné jamy. Budovali sa na území obce od 14. až 15. storočia. Boli hlboké 4-5 metrov. Na uskladnenie obilia sa používali ešte koncom 19. storočia. Posledné sa používali až do r. 1952. Ich veľkosť bola rôzna. Zmestilo sa do nich okolo 50 viedenských meríc obilia, čo je v prepočte okolo 2500 kg (1 vied. mer. = 52 kg). Obyvatelia obce sa prevažne živili poľnohospodárstvom. Ženy sa mimo poľnohospodárskych prác zaoberali vyšívaním, ktoré preslávilo obec cestou výšivkárskej školy. Podľa rozprávania, v roku 1888 prišla na poštu v obci (pošta bola v obci založená v r. 1846 a umiestnená vtedy v rodinnom dome) zavarská grófka Šarlota Majlátova. Na spomínanom poštovom úrade uvidela dve krásne bábiky, oblečené do kerestúrskeho kroja, ktorý pre bábiky vyšila vtedajšia poštárka Mária Hollósyová. Grófka ich kúpila. V Budapešti sa konala výstava, na ktorej sa stredobodom pozornosti jej návštevníkov stali spomínané vystavené bábiky. Vtedajšie úrady v roku 1890 rozhodli o zriadení výšivkárskej školy v obci, spomínaná poštárka bola menovaná jej riaditeľkou. Táto škola bola v obci iba niekoľko rokov a v roku 1899 bola prenesená do Cífera. Tradícia vyšívania však nezanikla v obci dodnes.

Cez obec, vďaka svojej polohe medzi mestami Trnava a Sereď, bola pri rozširovaní železnice z Bratislavy do Budapešti, vtedy hlavného mesta Rakúsko-Uhorskej monarchie, vybudovaná prvá železnica v roku 1846, vtedy na konský záprah. Prvý úsek na trati Bratislava – Trnava bol daný do užívania 1. júna 1846. Po ňom nasledovalo otvorenie úseku Trnava – Sereď 1. novembra toho istého roku, so stanicou v našej obci. Prvý vlak na parný pohon prešiel cez obec v júni 1876.

História - Križovany nad Dudváhom

Nesmierny význam mala železnica na rozšírenie pestovania cukrovej repy pri jej doprave na spracovanie do cukrovarov. Blízkosť cukrovarov v Trnave, Seredi a Sládkovičove spôsobila v tom čase, že roľníci v okolí sa stále viac púšťali do pestovania cukrovej repy. Do našej obce dovážali na železničnú stanicu túto plodinu z okolitých obcí. Prechod obcou po nespevnenej ceste v jesennnom daždivom období prinášal nemalé problémy tak roľníkom z okolia dopravujúcim cukrovú repu, ako i občanom obce. V rokoch 1911 až 1914 sa začala budovať nová cesta, vydláždená čadičovými kockami. Táto cesta, i keď od projektanta mala záruku iba 10 rokov, slúžila spoľahlivo až do roku 1974, kedy bola vybudovaná nová asfaltová štátna cesta. Naši predkovia nám o živote obce v minulosti zanechali mnohé svedectvá. Našou povinnosťou je ich dopĺňať o našu súčasnosť.

Počet obyvateľov obce bol nasledovný: 760 obyvateľov v r. 1869, 1078 obyvateľov v r.1900, 1386 obyvateľov v r. 1940, v súčasnosti 1829 obyvateľov (r. 2013).


 

Nedávna minulosť

V roku 1990 sa obec odčlenila od sídelného útvaru Dudváh, ktorý od roku 1975 tvorili tri susediace obce – Opoj, Vlčkovce a Križovany nad Dudváhom. Od roku 1991, odkedy obec vedie samospráva obce, bolo v prvom rade potrebné od základu zabezpečiť vybavenie obecného úradu. Bývalý MNV Dudváh mal sídlo v obci Vlčkovce. V roku 1991 bola dokončená plynofikácia obce. Zriadila sa matrika a sobášna sieň. Postupne boli opravené nevyhovujúce budovy požiarnej zbrojnice, domu smútku a kultúrneho domu. Priestory kultúrneho domu boli vzhľadom na ich vtedajší stav na akúkoľvek činnosť v tejto oblasti nevyhovujúce. Po našetrení finančných prostriedkov, na konci roka 1992, sa začalo s ich opravou, ktorá si vyžiadala náklady vo výške 3,9 milióna korún. V septembri 1993 bol kultúrny dom po nevyhnutných opravách otvorený. V prvom rade sa okrem sporadických zábav využíva na početné kultúrne a spoločenské podujatia organizované obcou, ako i na prenájom pre spoločenské akcie spolkov a združení pôsobiacich v obci, ako i pre fyzické a právnické osoby pre rôzne individuálne podujatia. V týždni tu má skúšky miestna dychová hudba Križovianka, folklórny súbor Dudváh a skupina mažoretiek. Kultúrny dom je i miestom tradičných výstav výšiviek a ručných prác, výstav ovocia a zeleniny a prác ľudových výtvarníkov z radov našich občanov a rodákov.


 

Obec Križovany nad Dudváhom vďaka svojej polohe je  ľahko prístupná  z rýchlostnej komunikácie R1 v smere od Trnavy a Bratislavy, ako aj v smere od Serede a Nitry. Rovnako ľahko prístupná je zo železničnej trate na trase Galanta – Trnava. Obyvateľstvo má preto možnosť rýchleho presunu do zamestnania v menovaných blízkych aj vzdialenejších mestách.

Základné vzdelanie poskytuje obec v Základnej škole s materskou školou, ktorú navštevuje 174   žiakov z Križovian a Vlčkoviec, kapacita materskej školy je 41 detí. Výučba je sústredená v Pavilóne B základnej školy, ktorý bol v roku  2011-2012 komplexne zrekonštruovaný z prostriedkov Regionálneho operačného programu  a z prostriedkov uvoľnených z rozpočtu obce. Zároveň obec zrekonštruovala v rokoch  2013 – 2014 strechu budovy školskej telocvične, výplne otvorov a jej interiér z vlastných prostriedkov a prostriedkov z dotácie MŠ SR. Budova školskej jedálne a kuchyne bola čiastočne zrekonštruovaná v roku 2015 z vlastných prostriedkov obce. V najbližšej budúcnosti prebehne komplexná rekonštrukcia budovy dielní v areáli ZŠ s MŠ, na túto investičnú akciu obec získala prostriedky z Úradu vlády SR vo výške 25 000.- Eur a chýbajúce prostriedky doplní z vlastného rozpočtu. O kvalitné základné vzdelanie žiakov sa stará  18  kvalifikovaných učiteľov, dvaja asistenti učiteľa,  tri vychovávateľky a  10 nepedagogických zamestnancov.

Ďalšie realizované projekty financované z Regionálneho operačného programu a z vlastných prostriedkov v rokoch 2011 – 2014 sú rekonštrukcia centra obce, komplexná revitalizácia ozelenenia, rekonštrukcia budovy obecného úradu, rekonštrukcia verejného osvetlenia a v neposlednom rade výstavba prívodu vody a verejných vodovodov až po vodovodné odbočenia, realizovaná spoločnosťou Tavos, a.s. Piešťany, ktorá posunula obec Križovany nad Dudváhom medzi obce, ktoré majú vybudované všetky siete.

Vzhľadom k nepriaznivému demografickému vývoju obec pristúpila k zmene územného plánu a schválila výstavbu bytového domu z prostriedkov štátneho fondu rozvoja bývania a výstavbu 24 rodinných domov s cieľom udržať doma mladú generáciu a poskytnúť jej primerané možnosti bývania.

Problematiku poskytovania služieb pre seniorov obec rieši prostredníctvom svojej rozpočtovej organizácie – Zariadenia pre seniorov, kde je možnosť ubytovania, stravovania, poskytovania lekárskej starostlivosti, opatrovateľskej služby a odľahčovacej služby pre seniorov s trvalým pobytom v obci a z celého Slovenska. Zariadenie prešlo v roku  2014 komplexnou rekonštrukciou, ktorou bolo zabezpečené zvýšenie komfortu pre ubytovaných klientov.

V obci pôsobí niekoľko súborov, organizácií a občianskych združení, ktoré obec pravidelne reprezentujú na domácej aj zahraničnej pôde. Predovšetkým folklórne súbory – Folklórny súbor Dudváh a Detský folklórny súbor Dudvážtek, Folklórna skupina Dudváh, seniorská spevácka skupina Relax, Dychová hudba Križovianka, Dobrovoľný hasičský zbor Križovany nad Dudváhom, ZO Jednoty dôchodcov Slovenska, ZO Slovenského zväzu záhradkárov, ZO Slovenského červeného kríža, ZO Únie žien Slovenska, hnutie kresťanskej mládeže eRRko, vinársky spolok Vitispol, Zväz protifašistických bojovníkov a vo svete športu si razí svoju cestu Obecný športový klub. Obec prispieva svojim obyvateľom na ich organizovanú činnosť každoročne dotáciami zo svojho rozpočtu.

Ďalšou úlohou pre obec je v najbližšej budúcnosti postupná rekonštrukcia kultúrneho domu, ktorá sa začala v roku 2015 výmenou okien a dverí, rekonštrukcia ďalších obecných budov so zameraním na zlepšenie hospodárenia s energiami a postupná rekonštrukcia komunikácií a chodníkov v obci, ktorá začala  v jeseni 2014. Zároveň obec plánuje revitalizáciu zelených plôch za účelom zriadenia možností oddychu a športu.


 

Symbolmi obce sú :

  • erb obce
  • vlajka obce
  • pečať obce

1. Erb obce Križovany nad Dudváhom tvorí v červenom štíte medzi dvomi striebornými kvetmi zlatý lemeš s červeným krížom. Je zapísaný v heraldickom registri, ktorý vedie Ministerstvo vnútra SR.

Erb obce - Križovany nad Dudváhom

Obr. 1 Erb obce

2. Vlajka obce Križovany nad Dudváhom je v tvare obdĺžnika, pričom šírka k výške je 2:3. Vlajka obce je pruhovaná a ukončená zástrihom s tromi cípmi, ktoré siahajú do jednej tretiny dĺžky vlajky. Vlajku obce Križovany nad Dudváhom tvoria farby: červená(2/7), biela (1/7), žltá (1/7), biela (1/7) a červená (2/7), t.j. 5 pruhov.

Vlajka obce Križovany nad Dudváhom

Obr. 2 Vlajka obce

3. Pečať obce je tvorená okružím veľkého znaku o priemere 24 mm a kruhopisom “OBEC KRIŽOVANY NAD DUDVÁHOM“ po obvode. Celkový priemer pečate je 40 mm.

symboly-obce-pecat.png

Obr. 3 Pečať obce

Zdroj: Štatút obce Križovany nad Dudváhom, Heraldický register SR – signatúra K-16/1993


 

Osobnosti obce

PhDr. Čubai ( Čubay, Csubay) Matej

 ( ? – 1794), Kňaz, autor oslavných rečí. V roku 1772 – 1775 študoval teológiu v trnavskom seminári, pôsobil ako kaplán v Seredi a od roku 1777 v Križovanoch nad Dudváhom, kde aj zomrel. Patrí k zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva.

Jedlička (Jedlitska) Tomáš 

(*16.12.1761 Jacovce, okr. Topoľčany – †15.3.1814 Kerestúr, dnes Križovany nad Dudváhom) – náboženský spisovateľ, bernolákovec. Filozofiu a teológiu študoval v Trnave, v r. 1784-1786 v Generálnom seminári v Bratislave. Za kňaza ho vysvätili v roku 1786, potom bol kaplánom v Malých Opatovciach, od roku 1788 v Rybníku (Garanszőles) v bývalej Tekovskej župe, od roku 1792 v Seredi. Dňa 31.1.1795 sa stal farárom v Kerestúre. Zomrel vo funkcii arcidiakona. Bol riadnym členom bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva, zapísaným v hlavnom stánku v Trnave. Podporoval vydávanie slovenskej tlače. V záznamoch Tovarišstva sa uvádza ako spisovateľ. Je autorom katechizmu.

Badic (Baditz) Otto 

(1849-1936), rodák – maliar, ilustrátor, právnik. Študoval na gymnáziu v Trnave, právo na univerzite a maliarstvo na Akadémii výtvarných umení vo Viedni a v Mníchove. Pôsobil v Budapešti a v Mníchove., kde tvoril obrazy zo života slovenských ľudí, najmä z okolia Trnavy a Žitného ostrova. V Budapešti sa venoval žánrovým výjavom a ilustráciám. Jeho práce sú v galériách v Mníchove, vo Viedni a Budapešti.

Gejza DusíkGejza Dusík

nar. 1.4.1907, Zavar

zom. 5.5.1988, Bratislava

maturoval v roku 1928

mladosť prežil v Križovanoch nad Dudváhom

kompozíciu študoval na Neues Wiener Konservatorium u prof. Eugena Zádora

od r. 1939 pracoval v Slovenskom autorskom zväze (neskôr SOZA), kde bol od r. 1949 riaditeľom; tejto organizácii venoval takmer štyridsať rokov svojho života

 

Ocenenia:

1964 Cena Mikuláša Schneidra – Trnavského za operetu Karneval na Rio Grande

1965 štátne vyznamenanie Zaslúžilý umelec

1988 titul Národný umelec

Výber z diel:

Operety:

Tisíc metrov lásky, podľa rovnomennej veselohry E. Brožíka a za spolupráce dr. J. Haluzického (1935)

Keď rozkvitne máj, libreto dr. Pavol Braxatoris (1938)

Modrá ruža, libreto dr. P. Braxatoris (1939)

Pod cudzou vlajkou, libreto C. Radványi – O. Kaušitz (1940)

Turecký tabak, libr. O. Kaušitz (1941)

Osudný valčík, libr. O. Kaušitz (1943)

Tajomný prsteň, libr. P. Braxatoris (1944)

Dvorná lóža, hudobná komédia na text hry J. M. Crawforda, texty piesní Jarko Elen (1947)

Zlatá rybka, libr. P. Braxatoris (1954)

Hrnčiarsky bál, libr. P. Braxatoris (1956)

Karneval na Rio Grande (aj pod titulom Potulný spevák), libr. P. Braxatoris (1963)

To by bola láska, libr. P. Braxatoris (1971)

Piesne:

Výber z približne 250 piesní, z ktorých mnohé zľudoveli:
Tak nekonečne krásna, Dedinka v údolí, Môj rodný kraj, Dve oči neverné, Marína, S tebou pod Tatrami, Jablone, Pieseň o rodnej zemi, Najkrajšia spomienka, Už pláva loď moja, Len tam chcem ísť, Pieseň vetra, Taký som zaľúbený, Zradný telefón, Teodor, Vraciam sa domov

Koncertné skladby estrádneho charakteru – výber:

Myra, predohra (1934)

Ružová nálada, intermezzo (1936)

Idylické obrázky, suita (1949)

Koncertný valčík (1949)

Rapsódia pre orchester (1953)

Obrázky z Trenčianskych Teplíc, suita (1956)

Našim rekreantom, suita (1957)

Podvečerná idyla (1965)

Nedeľa na dedine, suita (1971)

Harmónia, suita (1971)

Skladby pre mládež:

Mladosť-radosť, mládežnícka pieseň

Myra, predohra (1934)

Je tvorcom a zakladateľom slovenskej operety.

Dusík vstúpil do slovenského hudobno-zábavného divadla v čase, keď na javisku SND vládla predovšetkým viedenská a česká opereta, výpravná, často obsadzovaná i opernými umelcami. V národne sa častejšie volalo po dielach, prebúdzajúcej spoločnosti sa čoraz ktoré čerpali námetovo i hudobne zo slovenského života. Gejza Dusík sa najmä po stránke formovej nechal inšpirovať viedenskou operetou, pričom jeho bohatá hudobná invencia priniesla novú melodicko-rytmickú sviežosť. Považujeme ho tiež za jedného z tvorcov slovenského tanga.

Mnohé jeho melódie znárodneli, zľudoveli a stali sa šperkami v pokladnici našej umelej hudby.

anton_bernadic.jpgAnton Bernadič

nar. 11.2.1918

zom. 30.11.2007

Anton Bernadič sa narodil 11.02.1918 v Križovanoch nad Dudváhom. V období stredoškolských štúdií hrával ako ochotnícky herec pred domácim publikom.

V roku 1951 sa prisťahoval, aj so svojou rodinou do Ochodnice pri Žiline. Väčšinu voľného času po službe na colnici v Žiline sa venoval celých sedem rokov herectvu, režisérstvu i vytvoreniu nových divadelných hier v Ochodnici. Nacvičoval najmä hry od Hollého, Timravy, Tyla, Gogoľa, Palárika a jeho vlastnú tvorbu. Jeho prvá celovečerná hra „Stratený život“ mala premiéru v roku 1955. Vrátil sa v nej k pohnutým osudom obyvateľov slovenského pohraničia za predmníchovskej republiky.

V júni 1958 udelilo Ministerstvo školstva a kultúry ČSR Antonovi Bernadičovi Čestné uznanie za hru „Život a omyl“ v súťaži ochotníckych autorov.

Medzitým už boli odvysielané jeho rozhlasové prvotiny v Čsl. rozhlase Bratislava „Sardinka v oleji“ – niekoľkokrát reprízovaná, a scénka„Záruka“.  V oboch dielach sa premietali horúce problémy zo všedného života, na ktoré reaguje aj vo svojich článkoch v Živote, Slovenke, Pravde, v Práci, v Nedeľnej Pravde, Vo Svete socializmu. Článkov bolo uverejnených vyše päťdesiat. V roku 1979 uviedla Čsl. televízia Bratislava v relácii Bakalárina námet Antona Bernadiča príbeh „Cesta do zahraničia“ a ďalšie príbehy zo života spoločnosti. V roku 1981 Čsl. televizia v Ostrave odvysielala ďalší jeho príbeh – „Bagdad“.

V roku 1980 vyšla v Čechách kniha „Neobyčejná doba“, v ktorej bol zaradený jediný príbeh slovenského autora pod názvom „Jasný ciel“, v ktorom A. Bernadič zachytil boj kulakov proti zakladaniu materských škôl na Trnavsku.

V roku 1972 napísal drámu v 3 dejstvách „Neviditeľné plamene“.

Anton Bernadič pôsobil ako colný inšpektor od roku 1949 do roku 1983 na colnej pobočke – Pošta Žilina.

V roku 1983 sa presťahoval do Modry, kde aj 30.11.2007 zomrel. Je pochovaný v Modre.

Antonovi Bernadičovi vždy išlo o to, aby krátkymi, ale smelými úvahami, podanými divadelnou formou, dostal dedinské kolektívy na vyššiu úroveň, aby prevychoval obecenstvo k väčším požiadavkám, aby zbavil ľudí rôznych predsudkov, povier a ľudskej falošnosti. Jedným slovom, staral sa o zvýšenie kultúrnej úrovne svojho prostredia.

Spracoval: Dr. E. Blažek

jozef-sturdik.jpgJozef Šturdík

nar. 13.3.1920, Križovany nad Dudváhom

zom. 14.11.1992, Bratislava

Maliar, kresliar, ilustrátor, národný umelec. V rokoch 1939-1942 študoval na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave (u J. Mudrocha), 1944 na viedenskej Akadémii výtvarných umení. V r. 1946 bol na štipendijnom študijnom pobyte v École des Beaux arts (u Nabonna) v Paríži. V rokoch 1945-1948 pracoval ako pedagóg na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave, potom slobodný umelec. Spočiatku sa venoval tvorbe figurálnych štúdií a zátiší. Od konca 40. rokov dominoval u neho impresívny, poetizujúci prejav v krajinomaľbách, kresbách a ilustráciách. Čoskoro sa prepracoval k vlastnému štýlu, v ktorom inklinoval k osobitému lyrizmu. Pehĺbil ho v krajinárskych a figurálnych kompozíciách a zátišiach. Rozvíjal kresbu uhľom, pastelom a v kombinovaných technikách. Hudobné, literárne a teoretické záujmy ho priviedli najprv k spolupráci na viacerých literárno-umeleckých zborníkoch, potom k spolupráci so slovenskými spisovateľmi ako ich ilustrátor. Ilustroval diela P. O. Hviezdoslava, I. Krasku, P. Horova, V. Reisela, J. Kráľa, A. Plávku, V. Mihálika, ako aj diela českých a svetových básnikov (K. H. Mácha, S. Ščipačov a i.). V týchto ilustráciách prejavil mimoriadny cit pre symbiózu ilustrácie s literárnym dielom. Svoju ilustračnú invenciu potvrdil súborom 18 listov uhľokresieb k Máchovmu Máju z roku 1962. K osobitému impresívnemu realizmu sa dopracoval v 70. rokoch v cykle obrazov Verše na palete. Jozef Šturdík je autorom básnickej zbierky Polokružie (1971). Od r. 1972 člen predsedníctva, od r. 1977 podpredseda Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Zúčastnil sa na kolektívnych zväzových výstavách v Maďarsku, Poľsku, Juhoslávii, Rakúsku, ZSSR, Bulharsku a Mongolsku. V roku 1973 bol menovaný zaslúžilým a r. 1980 národným umelcom.

Ján ŠtibrányiJán Štibrányi

nar. 11. 2. 1953

zom. 1. 3. 1996

Významný slovenský architekt doc. Ing. arch. Ján Štibrányi, CSc. sa narodil 11. februára 1953 v Križovanoch. Od detstva prejavoval záujem o krajinu okolo rodnej obce a fascinovali ho dejiny architektúry. Bol výborným študentom a napr. aj víťazom v celoštátnej súťaži študentskej vedeckej tvorivosti. Celý svoj neskorší profesionálny život spojil s Katedrou teórie a dejín architektúry na Fakulte architektúry bývalej SVŠT, neskôr STU v Bratislave.

V rokoch 1992 až 1994 bolo dokonca prodekanom pre vedecko-výskumnú činnosť a zahraničné aktivity na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Už počas štúdia sa zameriaval najmä na stredovek a dizertačnou kandidátskou prácou o stredovekom meštianskom dome Slovenska sa táto orientácia stala jeho definitívnou špecializáciou. Do sveta gotiky a najmä jej duchovna sa zahĺbil plný záujmu, pokory i obdivu, aby ho plasticky sprístupňoval mladým študentom. V rámci úloh katedry neskôr záujem rozšíril aj o výskum dopravných stavieb na Slovensku, o výskum železničných staníc, projekty rekonštrukcie a obnovy pamiatok v Liptovskom Mikuláši, Podolínci či Kremnici. Podľa ním vypracovaných podkladov boli vykonané úpravy, položená dlažba z pálenej tehloviny a vyhotovené zakrytie sedília v interiéri križovianskej románskej rotundy. Rotunda bola následne slávnostne vysvätená a sprístupnená znova verejnosti pri príležitosti osláv 700 rokov prvej písomnej zmienky o obci v septembri 1996. Tragicky zahynul pri autohavárii 1. marca 1996 pri Budmericiach. Dňa 14. 9. 1996 mu bolo udelené Čestné občianstvo obce Križovany nad Dudváhom in memoriam.

Viac o jeho práci sa dočítate v článku Rotunda sv. Kríža.

 

Jozef ŠtibrányiJozef Štibrányi

nar. 11. 1. 1940

V Chile práve prebieha svetový šampionát vo futbale a medzi jeho účastníkmi nechýba ani vtedajšie Československo. Hráme v jednej z najsilnejších skupín – v A-čku spolu s Brazíliou, Španielskom a Mexikom. A hneď prvý zápas hráme na štadióne vo Viňa del Mar s vynikajúcim Španielskom. Prichádza osemdesiata prvá minúta zápasu a Jozef Štibrányi ešte netuší, že o pár okamihov sa nezmazateľne zapíše do kroník svetového futbalu.

Víťazný gól v Španielsku

Španieli zahrávajú roh, naša obrana loptu odkopáva na poliacu čiaru, Štibrányi predvádza rýchle nohy, skvelý šprint od polovice ihriska a „prehadzuje“ bezmocného brankára Španielov. Zápas skončil výsledkom 1:0 pre Československo.  A my dodávame, že tento gól mal doslova cenu zlata. Otvoril nám totiž cestu zo skupiny až do finále, kde nás zdolala Brazília 3:1 – a naši priviezli domov “iba”striebro.

Jozef Štibrányi (11. 1. 1940, Vlčkovce). Od roku 1960 sa stal obyvateľom Križovian.

Futbalová kariéra

1950-56          TJ Vlčkovce

1956-66          Spartak Trnava, Dukla Praha, Dukla Tábor

1967- 70         VZKG Vítkovice

1974-78          TJ Družstevník Križovany

Tituly

1960-63

Československý reprezentant

Majster športu

Držiteľ zlatého odznaku Slovenského futbalového zväzu

Člen Siene slávy Československého futbalu

V rokoch 1971 – 2002 bol Jozef Štibrányi učiteľom telovýchovy a brannej výchovy na ZDŠ v Križovanoch nad Dudváhom, kde výrazným spôsobom ovplyvnil výchovu žiakov vo futbale. Za jeho vyše tridsaťročného pôsobenia ako učiteľa a trénera, žiaci ZDŠ úspešne reprezentovali križovianký futbal v okresných a krajských futbalových súťažiach.

V roku 1971 naši mladí futbalisti ZDŠ vyhrali okresnú súťaž, ďalej krajskú a postúpili do celoslovenskej súťaže v Prešove (júl 1971) a umiestnili sa ako druhí  a reprezentovali pionierov Slovenska na futbalových majstrovstvách Varšavskej zmluvy v Maďarskej republike. Našich žiakov vtedy trénoval učiteľ Viktor Brunčák a Jozef Štibrányi, ktorý sa vrátil z Vítkovíc a začal učiť na ZDŠ v Križovanoch. Na turnaji naši žiaci skončili ako víťazi.

V križovianskej ZDŠ pod jeho vedením vyrástli mnohí chlapci, ktorí neskôr dosiahli úspechy vo futbalových mužstvách hrajúcich vyššie súťaže, napr. Igor Bališ, Stanislav Šimo, Július Rakús, Ján Šturdík, Ladislav Dóka. Na základnej škole takmer každý rok v júni Jozef Štibrányi organizoval s vybranými žiakmi – futbalistami aj inými športovcami sústredenie, stanový tábor pri Kováčovej.

Jozef Štibrányi, ako telocvikár na ZDŠ v Križovanoch nad Dudváhom bol často navštevovaný športovými novinármi, aby tak informovali športovú verejnosť o jeho činnosti.

Chile 1962, zápas Španielsko : ČSR  (záznam na stiahnutie tu). V 80 min. skóroval Jozef Štibrányi. Zápas skončil stavom 1:0 pre ČSR. Tento výsledok nám otvoril cestu zo skupiny až do finále s Brazíliou.

Zostrih z celého svetového šampionátu Chile 1962 (záznam na stiahnutie tu). V 22.44 min. je zachytený víťazný gól Jozefa Štibrányiho  v zápase so Španielskom (komentár je v angličtine aj s menom strelca tohto gólu). Od 1 hod. 16 min je zostrih finále Brazília ČSR. Jozef Štibrányi ako jeden z tých, ktorí v úvode nesú vlajku.

Spomínanie na deň D z roku 1962 začína v jednom z rozhovorov Jozef Štibrányi iba v skratke: “Ráno sme sa prebudili s Jojom v našom apartmáne a po všetkých prípravách sme nabehli na štadión a klepli sme ich. Ja som mal to šťastie, že sa mi podarilo dať gólik. Vďaka tomu sme získali potrebné body a potom po remíze s Brazíliou sme postúpili do ďalších zápasov. Až na záver sme vo finále prehrali v Santiago de Chile s Brazíliou a získali sme konečné druhé miesto”.  Vzápätí pridáva rýchlonohé pravé krídlo aj podrobnosti. Tamojší novinári niektorých hráčov nášho výberu ani nepoznali, preto vyšli na druhý deň v tlači i kuriózne články. “S Jožkom sme tam boli dvaja predstavitelia Trnavy. Spomínam si, že o mojom góle bol v novinách veľký titulok “Trnava hizo único gol” v preklade “Trnava strelil jediný gól”.  “Vasil”, ako Štibrányiho prezývali spoluhráči, rozpráva o víťazstve s patričnou hrdosťou: “Prevalcovali sme ich, napriek tomu, že to bolo obrovské mužstvo. Mali tam mená ako Puskás, Di Stefano, Gento, Del Sol, Suarez, Santamaria…”

A ako presne sa vlastne spomínaný gól zrodil podľa rozprávania nášho strelca?: “…Oni kopali roh, naši to zozadu odkopli. Ja som zhodou okolností stál na stredovom kruhu. Lopta tak padla, že skočila z našej polovičky na polkruh. Inštiktívne som išiel za ňou a prebral som si ju. Kým sa obrancovia otočili, mal som pred nimi také tri metre náskok. Normálne som ich počul ako za mnou šuchocú a dychčia. Či som sa zľakol alebo ako, namiesto toho, aby som loptu zasekol, som s ňou prášil k bráne. Došiel som až do šestnástky, brankár povybehol, hodil sa, ja som si loptu ešte približne meter podkopol, ľahučko som ho preloboval a lopta doskákala do siete. To, čo sa potom dialo… Všetci sme sa za bránou na jednej obrovskej kope tešili z gólu. “

Na častú otázku novinárov, ktorí boli zvedaví na výšku odmeny, mal Jožko Štibrányi naporúdzi trefnú odpoveď:  “Za striebornú medailu som dostal 4500 korún. Nikdy som ich však nevidel. Bol som na čundri s partiou, otec ich išiel vybrať na poštu do Trnavy a hneď za ne kúpil dubové parkety, práve sme stavali dom. Občas sa smejem, že dodnes chodím doma po čilskom striebre. Komická bola príhoda s prasiatkom, ktorú mi venovali z družstva. Pekné, ružové, s mašľou. O týždeň klopú na dvere policajti, myslel som si, že chcú autogram, alebo ma idú pozvať na besedu. Kedy to má byť? pýtam sa. A oni, že im je ľúto, ale musia mi na príkaz zobrať prasiatko. Na družstve neplnia plán, tak nemôžu rozdávať… Pre mňa bol finančne zaujímavejší až neskorší prestup do Vítkovíc. Za peniaze, ktoré som zinkasoval, som si kúpil auto a Spartak za mňa dostal železnú konštrukciu hlavnej tribúny, ktorá slúži dodnes”. Celý rozhovor nájdete tu.

Šťastný strelec pamätného gólu ani v ďalekom svete nezabudol na svojich rodákov. Dôkaz o tom nájdete tu.

zdroj: publikácia “85 rokov histórie futbalu v Križovanoch nad Dudváhom” (autor Jarolim Hrčka)

Otvorenie City arény v Trnave, 22.8.2015

 

 

 

 

 

 

 

 

Otvorenie City arény v Trnave, 22.8.2015


 

dnes je: 21.11.2018

meniny má: Elvíra

webygroup
ÚvodÚvodná stránka